135 cyklistov sa prišlo previezť Žilinou na siedmej Cyklojazde na Deň bez áut (22. september). V krásnom počasí na nej nechýbal ani jedenásty respondent cyklu Dvojkolesové rozhovory občianskeho združenia MULICA, učiteľ Žilinskej univerzity Miroslav Faktor.
Aký máte vzťah k bicyklovaniu sa? Ako používate bicykel?
Môj vzťah k bicyklovaniu sa odvíja od stálej túžby lietať. Človek prakticky letí asi v metrovej výške a teší sa nie len z jemne obtekajúceho vzduchu, ale aj okolia, často prekrásnej prírody, ktorá sa dá takto vnímať máličko iným spôsobom, ako je tomu pri chôdzi. Dynamika zmeny okolia je pre človeka ešte stále prijateľná a nezaťažuje nadmerne jeho psychiku, najmä pokiaľ ide o samotné riadenie bicykla. Pri dobre zvolenej ceste sa tak môžeme tešiť nie len zo športového vyžitia, ale aj nádherných krajinných scenérií, na ktoré je naše Slovensko mimoriadne bohaté. Ak ideme po peknej cyklotrase bez áut, potom môžeme sledovať odvíjajúcu sa krásu prírody po oboch stranách cesty – podobne ako je tomu pri lietaní. Samotný bicykel používam primeraným spôsobom tak, aby vydržal pokiaľ možno čo najviac kilometrov medzi opravami.
Chodievate do práce na bicykli? Ako často a prečo?
Pravidelne chodievam do práce na bicykli a považujem to za zdravý životný štýl.
Ako sa cítite pri jazde spolu s autami na jednej ceste?
Pokiaľ ma autá vyslovene neohrozujú na živote bezohľadným spôsobom jazdy, ktorý je nezlučiteľný s predpismi cestnej premávky, som spokojný. Pripúšťam, že v poslednom čase to nie je pravidlom, a to aj z dôvodu preťaženia dopravných prúdov, ktoré sú potom príčinou nervózneho správania sa šoférov.
Učili ste svoje deti bicyklovať sa? Ako to dopadlo?
Učenie začalo už vozením deti na sedačke pripevnenej na rám bicykla. Neskôr veľmi pomohol starší detský bicykel značky Pionier, ktorý nám daroval sused v paneláku. Viac menej u chlapcov tomu nebolo treba viac venovať veľkú pozornosť. Deti sa dodnes zaujímajú o bicykle ako také. Fascinujú ich po technickej, technologickej aj používateľskej stránke. Myslím, že sme trvalo nadšení týmto technickým zázrakom, ktorý trvalo zmenil a mení svet okolo nás aj v nás.
Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste v meste zmenili?
Zrealizoval by som systém mestských cyklistických ciest, požičiavania a úschovy bicyklov, aký som videl asi pred štyrmi rokmi úspešne fungovať v Barcelone a dnes už aj v mnohých ďalších mestách v západnej Európe.
Čo odkážete tým, ktorí nad každodennou cestou do práce na bicykli uvažujú, no ešte nezačali?
Treba začať s vedomím, že robím dobre nielen pre svoje zdravie, ale aj pre ozdravenie prostredia, v ktorom žijeme. Možno o pár rokov, keď nebude veľa alternatív v osobnej doprave ako bicykel, potom si spolu povieme – oplatilo sa zápasiť s maličkým nepohodlím pri nepriazni počasia. Planéta Zem má určite svoje limity, za ktoré nemožno ísť bez následkov trvalého znehodnotenia celého systému biosféry. Nerozumné používanie techniky a s ňou spojených technológií výroby, ktoré nemilosrdne devastujú životné prostredie – to ktoré máme všetci v zásade spoločné, spúšťa mechanizmy, ktoré sú nám dnes ešte skryté. Tieto mechanizmy nebudeme po istom čase v stave zastaviť alebo zmierniť. Keď sledujem názory ľudí – všetci to samozrejme chápu, ale oni sú v tom nevinne…, to tí druhí…, oni predsa nemôžu ináč, veď aha koľko je takých ako som JA. Skrývať sa však v dave, je čudná prinajmenšom pštrosia politika.
Ďakujeme za rozhovor.
